Obec v stredoveku

Podľa písomných dokladov obec Jamník vznikla na zvykovom práve najneskôr v prvej polovici 13. storočia, možno aj skôr. V druhej polovici 13. storočia už dokázateľne existovala.

Prvá písomná zmienka o Jamníku (Yemnik) je z roku 1346, keď obec patrila šľachticovi Alexandrovi, predchodcovi zemianskeho rodu z Podturne. Kráľ Ľudovít I. daroval pred rokom 1360 Jamník spolu so susednými dedinami zemanom Mikulášovi, Petrovi a Andrejovi, ktorí boli Alexandrovi synovia. Táto darovacia listina čoskoro potom zhorela a kráľ musel v roku 1360 novou donáciou potvrdiť spomínaným zemanom vlastníctvo Jamníka a susedných dedín. Od polovice 14. storočia dedina patrila zemanom zo susedného Liptovského Petra a po jeho zániku na konci 15. storočia, ich potomkom, zemanom z Podturne, ktorí ju vlastnili až do polovice 19. storočia.

V roku 1549 boli v Jamníku zdanených päť usadlostí, v roku 1557 a 1572 štyri usadlosti, v roku 1588 štyri a pol usadlosti a v roku 1596 tri aj pol usadlosti. Tieto údaje svedčia o úbytku alebo schudobnení sedliackych domácností v Jamníku koncom 16. storočia. V rokoch 1579-1581 tu teda žilo deväť sedliackych domácností, z ktorých každá hospodárila na polovičnej sedliackej usadlosti. Väčšina z týchto domácností postupom času schudobnela, upadla na želiarov, ktorých v dedine neustále pribúdalo. V roku 1536 v Jamníku žila jedna želiarska rodina, v roku 1557 päť želiarskych rodín, v rokoch 1558 a 1596 až 12  želiarskych domácností. V rámci dvoch až troch sedliackych usadlostí mali zemania z Podturne už v druhej polovici 16. storočia svoj majer, na ktorom pracovali jamnícki želiari.

V roku 1600 stálo v Jamníku 30 poddanských domov a jeden z nich bol opustený. Okrem týchto domov tu stáli aj dva majerské dvory. Podľa týchto údajov patril Jamník koncom 16.storočia k väčším poddanským dedinám s výlučne poddanským obyvateľstvom. V roku 1715 mala dedina 34 daňovníkov a v roku 1720 mala len 18 zdanených domácností. V roku 1784 bolo v Jamníku 50 domov a 445 obyvateľov. Na začiatku 19.storočia počet obyvateľov poklesol, pretože v roku 1828 stálo v Jamníku 49 domov, v ktorých žilo 396 obyvateľov.

Jamník bol od svojho vzniku až do roku 1848 poddanskou obcou, patriacou zemanom z Podturne spolu s okolitými obcami Liptovský Peter, Vavrišovo a Podtureň. Z tohto dôvodu sú dejiny obce po stáročia nerozlučne späté s dejinami tohto regiónu. V roku 1286 vlastnil rozsiahle územie spomínaných dedín Serafín, ktorý bol zrejme aj iniciátorom ich ďalšieho rozvoja. Alexander, potomok Serafína a jeden zo zakladateľov zemianskeho rodu, si zvolil neskôr za sídlo Podtureň a názov obce používal aj v predikáte. Z príslušníkov rodu vynikli viacerí. Mikuláš II. v roku 1376 podnikol cestu do Jeruzalema. Keď sa  z tejto cesty vrátil, zistil že časť jeho majetkov mu ukradli, a preto sa vydal na cestu do Dalmácie. Podľa povesti v Dalmácii prišiel o ruku, čím sa vysvetľoval neskôr aj pôvod erb rodu, v ktorom bolo obrnené rameno s trúbkou. František Podturňanský bol v službách rodu Zápoľskovcov a v roku 1501 kapitánom hradu Hrádok v dnešnom Liptovskom Hrádku. Štefan Podturňanský bol v roku 1528 spišským podžupanom. V zápasoch o moc bol na strane Habsburgovcov, a preto dostal od cisára Ferdinanda I. hrad Niedzica v Poľsku. V roku 1530 hrad dobyli Zápoľskovci a Mikuláš Kostka dal Štefana Podturňanského popraviť. V období stavovských vojen sa kapitán František Podturňanský pridal v roku 1703 spolu inými liptovskými zemanmi na stranu povstalcov a obsadili hrady Likavu a Hrádok.

Členovia rodu používali od 17. storočia priezvisko v maďarskom tvare Pottornyai, Pottornyay (Potornaj). Posledným mužským potomkom rodu bol Mikuláš Pottornyai, ktorý zomrel v roku 1904 bez potomkov. Dedičkami rodových majetkov sa stali jeho sestry Rozália, vydatá za Antona Vitáliša a Berta vydatá najprv za turčianskeho podžupana a tekovského župana Mikuláša Justha z Necpál a neskôr za grófa Přemysla Žerotína.