Ochotnícke divadlo

Prvé známe divadelné predstavenie sa v Jamníku hralo 6. januára 1903 v rámci zábavného večierka. Učiteľ Andrej Klimo sa už dlhšie pokúšal v Jamníku zorganizovať divadelné predstavenie, ale podarilo sa mu to s najväčšou pravdepodobnosťou až v tomto pamätnom roku. Nemôžeme však vylúčiť, že kratšie divadelné výstupy sa hrali už skôr.

Spomínaný divadelný večierok sa začal výstupom Smrť pána Hrachovinu, v ktorom sa predstavil Jozef Kováč, pokračovalo sa komickým monológom Ženský otrok, v podaní Michala Debnára. Hlavným bodom večierka bola veselohra Novoročné prasiatko, v ktorom sa v úlohe „lotra” Stonohu predstavil Ján Handrk, v úlohe „štebotavého dievčaťa” Marta Klimová, v roli hostinskej Božena Klimová, v úlohe Dr. Kremeňa Bohuslav Klimo a postavu advokáta vynikajúco stvárnil Michal Sochor. Večierok potom pokračoval komickým výstupom Dedinský pastier, v ktorom divákov rozosmial a rozospieval, v kroji oblečený Ján Vyšný. Úspešný večierok sa skončil komickým výstupom Verklikár a Múka v podaní Jozefa Kováča a Michala Debnára. V tomto výstupe obzvlášť vynikol Jozef Kováč, sprevádzajúci svoj výstup hrou na rôzne píšťaly. Kulisy k týmto predstaveniam si jamníčania postavili sami z prineseného plátna a papiera. Na večierok prišli aj hostia z Liptovského Hrádku, Liptovského Petra, ba aj z Vavrišova. Po skončení večierka mládež usporiadala tanečnú zábavu.

Prvé, pozvánkou doložené, divadelné predstavenie v Jamníku bolo odohraté dňa 31. januára 1904, keď boli v rámci zábavného večierka, usporiadaného jamníckymi ochotníkmi, zahraté veselohry Hrdá pýcha skrotla, Škriepnik, Stará láska sa dočkala a dva výstupy Miško Opekanec a Smelý manžel. Vstupné na sedenie bolo 1 koruna a na státie 60 halierov. Hrať sa začalo o 19.30 hodine v starej drevenej krčme, kde sa divadelné predstavenia hrávali až do roku 1927. Podľa výskumu prevedeného Jánom Vlčekom v roku 1964, pri príležitosti 60. výročia ochotníckeho divadla v obci a podľa článku vo vtedajších Národných novinách z 4. februára 1904, v prvom predstavení pod režijným vedením Andreja Klimu účinkovali: Ján Paukovček, Mária Handrková, rodená Porubiaková, Ján Čajka, Jozef Sochor, Jozef Kováč, Michal Sochor, Peter Dzuriak, Želmíra Klimová, Zuzana Porubiaková, Jozef Sochor z rýnku, Peter Kytta, Ján Slabej, Michal Debnár, Matej Handrk, Ján Handrk, Eva Trnková, Ján Vyšný mladší, Anna Sochorová a Ján Vyšný starší. Pred začatím divadelného predstavenia sa divákom prihovoril vlastnými veršami Bohuslav Klimo – Hájomil, syn učiteľa Andreja Klimu:

“Vážení hostia, milí spoluobčania !

Ja sa len tam stiahnem

kde sa hora čneje,

kde sa Jamník kúpe

v medosladkom speve.

Lúčku roháčovi,

slávikovi kríček

a mne zas dolinku,

kde tečie Jamníček.”

Divadelné predstavenie sa skončilo o 22.30 hodine, keď herci zaspievali pieseň Bratislava. Po tomto sa konala tanečná zábava, kde účinkovala aj jamnická kapela v zložení: Bohuslav Klimo, Vladimír Klimo a Ján Porubiak. Toto divadelné predstavenie bolo vlastne aj akýmsi súperením medzi jamníckou mládežou a mládežou zo susedného Liptovského Petra, pretože podobný zábavný večierok mal byť odohratý aj v Liptovskom Petre, ale jamníčania ich predbehli o týždeň.

Ďalšie divadelné predstavenie sa uskutočnilo o rok, dňa 26. februára 1905, keď členovia Čitateľského spolku pod hlavičkou jamnícki ochotníci, odohrali 5-dejstvovú hru Dobrovoľníci. Začiatok predstavenia bol o 19.00 hodine a po predstavení bola tanečná zábava.

Veľký vplyv na útlm divadelnej činnosti v ďalších rokoch mal požiar, ktorý vypukol v auguste 1905 a zničil polovicu dediny. Aj napriek tejto katastrofe sa 16. apríla 1906 na Veľkonočný pondelok o 19.30 hodine hralo divadelné predstavenie Rozmajrín v priestoroch starej krčmy (urbárskeho domu). Výťažok z predstavenia bol venovaný na stavbu nového chrámu a školy. V hre sa predstavili: Anna Vyšná, Bohuslav Klimo, Zuzana Porubiaková, Želmíra Klimová, Matej Handrk, Zuzana Sochorová, Ján Abrhám, Ján Hušták, Ján Čajka, Eva Vyšná, Zuzana Devečková, Ján Sochor, Peter Trnka, Zuzana Slabejová a Adam Vyšný.

Divadelné predstavenia sa hrali aj v nasledujúcich rokoch: 1907, 1908 a 1913. Ďalšou ranou rozvoju kultúry v obci bolo vypuknutie prvej svetovej vojny. Väčšina mužov odišla na front a tí čo ostali doma museli vyvinúť obrovské úsilie v boji o prežitie. Preto sa divadelníctvo v obci znovu oživilo až v roku 1918, po skončení svetovej vojny. So vznikom Československej republiky sa vytvorili aj priaznivejšie podmienky pre kultúru a členovia obnoveného čitateľského spolku sa mohli slobodne schádzať, odoberať a čítať časopisy, usporadúvať prednášky a posedenia, hrať divadlo.

Tak sa divadelná činnosť po roku 1918, keď bola činnosť čitateľského spolku obnovená, znovu rozbehla a každý rok v zimnom období jamnicí ochotníci odohrali v miestnej krčme alebo v škole dve až tri divadelné predstavenia. Už pri oživovaní činnosti spolku sa objavili myšlienky stavby kultúrneho domu v obci a výťažky z odohratých divadelných predstavení si členovia zhromažďovali, aby mohli stavbu financovať. Už 9. marca 1919 jamnícki ochotníci vystúpili na divadelnom festivale v Spišskej Novej Vsi s hrou Rozmajrín. Spolu s nimi sa z Liptova na festivale zúčastnili aj ďalšie divadelné súbory. Ako vtedy napísali noviny Tatry: „videli sme veľkú oduševnenosť od našich prvých Slovákov a zobudili sme sa z našeho spánku. Veľmi sme spokojní so všetkými hercami, príjmite všetci, drahé sestry a bratia z pod Kriváňa naše vrelé poďakovanie“. Veľmi sugestívny bol, podľa citovaných novín, najmä výjav, keď sa zdvihla opona a na javisku zhromaždení herci zaspievali hymnu „Hej Slováci“. Obecenstvo vstávalo zo stoličiek a oduševnene spievalo s hercami, spieval „Spiš s Liptovom“.

V rokoch 1922-1927 sa väčšinou pod hlavičkou čitateľského spolku odohralo 10 divadelných predstavení. Ochotníci siahli aj po náročnejších hrách, akou bolo napríklad aj Palárikovo Inkognito. Hybnou silou kultúrneho života v obci bol učiteľ Ján Lamoš, pôsobiaci v Jamníku od roku 1916. Dňa 20. februára 1927 sa v Jamníku hrali dve divadelné hry: Falošní pytači, veselohra a Sedliak zo zlatého dvora, kde sa predstavili herci miestnej jednoty slovenského roľníckeho dorastu. Vtedajší prispievateľ do novín Republikán, vo svojom článku o divadelnom predstavení v Jamníku okrem iného napísal: „Miestna jednota slovenského roľníckeho dorastu v Jamníku po prvý raz takto veľmi dobre zahrala divadlo. Návšteva obecenstva bola hojná, ačpráve majú veľmi malú miestnosť, ale už dnes lámu skála na stavbu nového domu, v ktorom budú riadiť divadlá a zábavy. Tiež Čitateľský spolok v Jamníku usporiada podobný divadelný večierok dňa 27 tohto mesiaca.” V hre Falošní pytači hrali ochotníci: Michal Matejček, Mária Paukovčeková, Gustáv Porubiak, Miloš Sochor, Ján Uličný a Michal Jozefček. V hre Sedliak zo zlatého dvora hrali: Mária Paukovčeková, Mária Uličná, Oľga Jozefčeková, Ema Jozefčeková, Ján Kováč, Gustáv Porubiak, Michal Matejček, Michal Jozefček, Michal Sochor, Alexander Lauf, Ján Sochor, Ján Tomčík, Ferdinand Ivaniš a Ján Handrk. Na predstavení divadelného predstavenia sa zúčastnili aj hostia z Miestnej jednoty slovenského roľníckeho dorastu v Smrečanoch, ktorí boli na podobnom podujatí v Jamníku už tretíkrát.

Po smrti Ján Lamoša v roku 1927 bol za učiteľa v Jamníku zvolený mladý, ambiciózny Ján Devečka (*1906 +1944), rodák z Vrbice. Ján Devečka sa natrvalo zapísal do dejín obce nielen ako vzorný kantor – učiteľ, ale aj ako organizátor kultúrneho života v obci. Viedol jamníckych ochotníkov, pričom si aj sám zahral niektoré role. Podľa dobových záznamov s ochotníkmi v Jamníku nacvičil viac ako 50 divadelných hier. Divadelná činnosť v obci počas jeho pôsobenia dosiahla vrchol. Angažoval sa aj v rámci čiatteľského spolku, viedol vzdelávacie prednášky a kurzy, po učiteľovi Lamošovi prevzal vedenie spevokolu. Počas jeho pôsobenia bolo založené v Jamníku Roľnícke mliekárenské družstvo, ktorého bol predsedom. Propagoval ovocinárstvo a bol predsedom dobrovoľného hasičského zboru. Viedol zápisnice obecného zastupiteľstva a urbárskeho spoločenstva. V roku 1944 bol jedným z organizátorov ilegálneho národného výboru v obci. Počas Slovenského národného povstania narukoval k povstaleckej armáde a v Liptovskej Osade tragicky zahynul 7. septembra 1944.

V roku 1928 bol s nemalými problémami postavený kultúrny dom s finančným prispením všetkých v tom období existujúcich spolkov a organizácií v obci. Slávnostné otvorenie kultúrneho domu sa uskutočnilo 30. decembra 1928 a pri tejto príležitosti členovia čitateľského spolku odohrali divadelnú hru Rozmajrín. Po predstavení bola tanečná zábava, na ktorej hrala do tanca „prvotriedna hotelová cigánska hudba”. Do nového kultúrneho domu si spolok pomaly kúpil všetky veci potrebné pri organizovaní divadelných predstavení. Ešte v roku 1928 bola od firmy Hanuš a Pištek kúpená opona a v roku 1929 od boli tej istej firmy kúpené divadelné kulisy za 1.530 korún na mesačné 100-korunové splátky.

Prvým veľkým úspechom jamníckych ochotníkov za hranicami obce bola účasť na divadelných závodoch v Liptovskom Hrádku 22. februára 1928, kde sa predstavili s troma hrami: Slovenská sirota, Kubo a Moc slova božieho. Za predstavenie hry Kubo získali jamnícki ochotníci druhé miesto. Na ďalších divadelných závodoch v Liptovskom Hrádku  7. februára 1929 sa predstavili s hrou Jánošík. Za výborne nacvičené a odohraté predstavenie získali na týchto závodoch druhé miesto. Aj 7. februára 1930 sa zúčastnili členovia divadelného súboru čitateľského spolku s hrou Zbojník gavalier ďalších divadelných závodov v Liptovskom Hrádku. Hra mala medzi obecenstvom veľký úspech, a preto musela byť odohratá ešte raz. Za hru Zbojník gavalier získali v konečnom hodnotení druhé miesto. O rok neskôr, dňa 28. októbra 1931, sa znovu prezentovali v novostavbe Sokolovne v Liptovskom Hrádku divadelnou hrou Smrť Ďurka Langsfelda. Divadelníci boli za svoje účinkovanie odmenení zväčšenými fotografiami celých súborov, nahradzujúcich diplomy, pričom ochotníci z Jamníka získali tretiu cenu.

V dňoch 28. februára a 1. marca v roku 1934 sa uskutočnili v Liptovskom Hrádku ďalšie divadelné závody, na ktorých sa z Jamníka zúčastnili dva súbory: súbor dobrovoľného hasičského zboru s hrou Strýdža spod hája a súbor čitateľského spolku s hrou Bludár. V dobrej konkurencii však neobsadili ani jednu z prvých pozícií. Divadelných závodov v Liptovskom Hrádku 7. marca 1937 sa súbor čitateľského spolku zúčastnil s druhým dejstvom hry Pytliakova žena a získal druhé miesto. V týchto rokoch boli okrem Jána Devečku najčastejšie režisérmi divadelných hier hraných čitateľským spolkom Michal Paukovček a Ján Kostovič. V rokoch 1937 – 1942 ochotníci v Jamníku siahli po náročnejšom žánri a nacvičili štyri operety. Najväčší úspech mali operety Anička Kováčovie v roku 1940, Pozor na vlak v roku 1941 a Modrá ruža v roku 1942.

Po druhej svetovej vojne sa divadelný súbor čitateľského spolku zúčastnil 16. marca  1947 divadelných závodov v Liptovskom Mikuláši s hrou Jánošík a získal tretiu cenu. Pôvodne však uvažovali, že sa predstavia s tretím dejstvom hry Marína Havranová. V tomto roku sa členovia čitateľského spolku rozhodli postaviť si nový kultúrny dom, pretože starý už dávno kapacitne nevyhovoval. Výbor spolku na svojom zasadnutí 20. februára 1947 prejednával subvenciu na stavbu kultúrneho domu a uzniesol sa, že spolok si dá vyhotoviť najprv stavebné plány staviteľovi Ferdinandovi Uličnému z Ružomberka. Táto stavba sa však neuskutočnila, pretože v roku 1949 bol spolok rozpustený.

V nasledujúcich rokoch hrávali divadelné predstavenia členovia iných spoločenských organizácií v obci. V roku 1948 na súťaži v Liptovskom Mikuláši získali ochotníci za hru Hrdina čestné uznanie. V roku 1950 na prehliadke v Liptovskom Hrádku za hru Šarišské čudo získali taktiež čestné uznanie a v roku 1952 boli ochotníci v Liptovskom Hrádku ocenení diplomom za hru Rozjatrená zem.

Výraznejší úspech dosiahol súbor ochotníkov z Jamníka na I. divadelných závodoch Ústredia slovenských ochotníckych divadiel v Liptovskom Hrádku 5. februára 1950, keď za hru Svedomie získal prvú cenu. V roku 1957 bola pod záštitou Občianskej besedy v Jamníku nacvičená hra Diablova nevesta, ktorá mala veľký úspech a preto bola 5-krát reprízovaná. Po roku 1960 divadelná činnosť v obci skoro zanikla, pretože divadlo sa prestalo hrávať. Tradíciu sa podarilo nakrátko obnoviť v roku 1964, ale nie s dlhodobým úspechom. Divadlo v kultúrnom dome vystriedalo od roku 1959 pravidelné premietanie filmov a medzi mládežou boli čoraz viac uprednostňované iné formy zábavy ako plesy, zábavy, estrády a čajové večierky. Tak sa na začiatku šesťdesiatych rokov zdalo, že divadelná tradícia v Jamníku úplne vymrela.

V roku 1964 sa konali oslavy 60. výročia divadelnej činnosti v obci. V rámci osláv bola pripravená výstava, boli slávnostne odovzdané diplomy prvým ešte žijúcim ochotníkom a boli zahraté dve divadelné predstavenia. V nedeľu 29. marca 1964 bola zahratá trojdejstvová dráma Ďaleká ozvena. Hru nacvičil výbor žien pri Miestnom národnom výbore v Jamníku pod réžijným vedením Jána Kostoviča.

V hre sa predstavili: Koloman Krajčuška, Anna Trnková, Ema Debnárová, Jozef Martaus, Bohuslav Paukovček, Ján Kostovič a Viera Kováčová.

V sobotu 4. apríla 1964  bolo odohraté divadelné predstavenie Večný plameň, s podtitulom Pieseň o vernosti a láske, podľa literárnej predlohy Jozefa Nižňaského Studňa lásky, ktoré nacvičili členovia miestneho požiarneho zboru pod režijným vedením Ján Benku. V hre sa predstavili: Ján Benko, Ľudmila Matejčeková, Slavomír Trnka, Elena Lehotská, Jana Vyšná, Ján Kochol, Ivan Debnár, Ján Tabak, Ján Trepáč a Viliam Vyšný. Hra bola veľmi pôsobivá a dej dopĺňali z magnetofónu prehrávané zvuky, efekty, spev a pomocou diaprojektoru boli premietané siluety hradu, spln mesiaca a iné obrazy.

V 50-tych a 60-tych rokoch sa stretla staršia medzivojnová generácia hercov s mladou generáciou. V tomto období sa najčastejšie hrávalo pod taktovkou režisérov Jána Kostoviča a Jána Benku staršieho a v hrách sa najčastejšie objavovali Koloman Krajčuška, Slavomír Trnka, Jaroslav Kochol, Ján Kochol, Ján Duriak Šuták, Elena Tomčíková a ďalší.

V roku 1966 sa hrali hry Nohavice a Páva a v roku 1967 divadelné predstavenie Matka. Od roku 1967 až do roku 1994 sa v Jamníku ochotnícke divadlo nehralo, na čom sa podpísal najmä rozvoj iných druhov kultúry, ako napríklad televízia. V roku 1994 v rámci osláv 90. výročia ochotníckeho divadla v obci sa podarilo nacvičiť komédiu Potopa sveta pod réžijným vedením Jána Kochola. V hre sa popri staršej hereckej generácii: Ján Vlček, Ivan Debnár a Pavel Ďuriš predstavila aj herecká mlaď: Katarína Vyšná, Ján Rosenberger a Peter Vítek. Divadelné predstavenie malo v Jamníku veľký úspech. Predstavenie herci odohrali aj v družobnom Spišskom Jamníku, vo Východnej a v Podturni. Zdalo sa, že sa divadelnú tradíciu v obci podarí oživiť, pretože aj v nasledujúcom roku ten istý kolektív hercov doplnený o Pavla Vyšného, Ľubicu Vyšnú a Boženu Uličnú nacvičil divadelnú hru Statočný valach, s ktorou zožali úspech nielen v Jamníku, ale aj v obciach Beňadiková a Liptovský Peter. Aj napriek tomuto úsiliu spomínaných ľudí sa nepodarilo udržať divadelnú tradíciu v Jamníku a od roku 1995 sa v obci divadlo znovu nenacvičuje a zrejme sa ani nebude nacvičovať.

Podľa zachovaných záznamov bolo v Jamníku odohratých 157 divadelných hier. Tento zoznam však nemožno považovať za vyčerpávajúci. Všetky otázniky nám neumožňuje zodpovedať ani súkromná zbierka spoluautora tohto príspevku k dejinám ochotníckeho divadla v obci, ktorá obsahuje množstvo jedinečných originálov pozvánok, fotografií a iných dokladov viažúcich sa k ochotníckej činnosti v Jamníku. V predchádzajúcich rokoch boli odohraté desiatky ďalších hier, ale žiaľ neexistujú písomné dokumenty potvrdzujúce túto skutočnosť. Rovnako nie je možné stanoviť roku 1967 ako medzník posledne naštudovanej divadelnej hry, pretože podľa názorov samotných interprétov sa niekoľko hier odohralo aj neskôr. Nemožno to však ničím dokumentovať, ale je to veľký paradox, keď dokážeme ľahšie identifikovať kultúrnu činnosť a v rámci nej divadelnú činnosť začiatkom 20. storočia, v období národnostného útlaku a poroby v bývalom Rakúsko-Uhorsku ako v 60-tych rokoch 20. storočia, v období kultúrnych a spoločenských zmien.

Práve preto s obdivom a úctou spomíname na našich predchodcov, ktorí najmä počas dlhých zimných večerov rozdávali výsledky svojej dobrovoľnej ochotníckej práce. Pri kahancoch a sviečkach, neskôr pri petrolejových lampách či plynovej lampe rozdávali plnými priehrštiami smiech a dobrú náladu, aj keď bol doma nedostatok prostriedkov aj na pokrytie základných životných potrieb. Službu národu považovali za svoju prvoradú povinnosť.